čo je v živote dôležité

Autor: Barbora Jánošová | 18.2.2011 o 14:06 | Karma článku: 8,22 | Prečítané:  1534x

Zobudím sa a pomyslím si, to je asi zlý sen toto všetko. Za chvíľu sa musím naozaj zobudiť a nič sa nestalo. Ale nešlo to. Ihla v ruke, infúzia nado mnou a ešte nejaká hadička podo mnou.

Prišla sestrička, skontrolovala si ma a s úsmevom sa ma opýtala či niečo nepotrebujem, ako sa cítim... Nepotrebovala som skutočne nič. Čo môže potrebovať človek na nemocničnom lôžku po operácii? Zaspať a zobudiť sa s tým, že nič z toho sa naozaj nestalo.

V noci prišla opäť a pýtala sa ma, či nechcem včeličku proti bolesti. Chcela, ale nebol to najlepší nápad. Zistila som, že sestričky majú úžasnú schopnosť všetko zdrobňovať a nazývať inými menami. Asi viete kam sa taká injekcia dáva a ako bolí.

Druhý deň som závidela. Závidela som všetkým tým ľuďom, čo sa prechádzali po chodbe a rozprávali. Ja som nemohla ani vstať ani poriadne hovoriť. Celodennou úlohou bolo pre mňa ísť na wc, ktoré bolo štyri metre ďalej. Neskutočná vzdialenosť.

Sestričky mi ale s úsmevom doniesli raňajky aj obed do postele. Puding a polievka s polievkou a dve nové spolupacientky mi veľmi pomohli. Bola som smädná, mala som piť dostatočne veľa tekutín, ale bolo pre mňa takmer nemožné si sadnúť. Jedna mi naliala vodu do pohára a dala mi sa z neho napiť...

Povedali mi, že idú na operáciu ďalší deň. Jednej všetko, druhej mali nechať jeden vaječník. Ale hovorili to úplne pokojne, s tým, že sa trochu boja. Spomenula som si aký som dostala kŕč keď som zistila, deň pred tým, že za pol hodinu ma majú viesť na operačnú sálu. Tie sestry boli úžasné...Keď je človeku najviac nanič tak jediné čo mu naozaj pomôže je dotyk druhého človeka. To ako Vás niekto chytí za ruku a drží...alebo pohladí po hlave...

Tá jedna z nich mala sedemdesiat rokov, neskutočnú životnú energiu, ale povedala mi, že celý svoj život bola pre ňu prvoradá jej kariéra. Nikdy nemala deti a nikdy už mať nebude a veľmi to ľutuje. Lebo teraz má za sebou úspešný život, ale je sama. Nesplnila to poslanie, ktoré tu ako žena mala...

Tie ženy, čo sa vonku prechádzali po chodbe boli zväčša už po operácii. Ani jedna sa nesťažovala, ani jedna nenariekala. Naozaj som im závidela, lebo ja som sa cítila mizerne a nemohla som sa poriadne ani pohnúť. Pritom ony mali za sebou, minimálne to, čo ja, vo veľa prípadoch išlo o oveľa závažnejšie zákroky. Zistila som, že ženy sú silné...

Na tretí deň mi povedali, že mám vstať a ísť do inej izby na koniec chodby. Bol tam kľud a ďalšia spolupacientka. S takým zdravým názorom na život a ochotou druhým pomáhať som sa už dávno nestretla, ak vôbec. Sestrička za mnou prišla, že mi doniesla novú kabelku. Model Gucci už nie je, ale majú Diora...Bola to nádobka na katéter.

Na štvrtý deň mi ho vybrali a ja som odišla do izby za mojou prvou spolupacientkou, ktorá vďaka komplikáciám bola iba deň po operácii. Naliala som jej vodu do pohára a chytila ju za ruku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?